Marina111

...a toto boli v daných mesiacoch moje filmové novinky:

 

Trochu priemeru: Pre mňa sa zosobnil v príbehu o zberačovi starého železa, ktorý ma emočne nijako nenadchol. S postavami som sa nevedla vžiť, ich problémy vo mne síce vyvolávali v istých chvíľach súcit, častejšie však otázku, či si za svoj stav nemôžu tak trochu sami (a následne otázku, či by aj pri odpovedi áno bol nedostatok môjho súcitu oprávneným), a prečo sa nechytajú riešení, ktoré sa núkajú. Ponuré, smutné... a vykonštruované dielo, ktoré mi pripadalo ako prototyp festivalového nominanta na hlavnú cenu (tentoraz v pejoratívnom slova zmysle). A režisérovi nemôžem uveriť, že ho netočil presne s takýmto zámerom. Ani Casanova ma veľmi neohúril; lokácie a kostýmy síce boli čarokrásne, dej, scenár a vybraní herci však preafektovaní ešte aj na daný žáner. Mimochodom, čo ako mi je (bol) Heath Ledger sympatický, prototypom skutočného Casanovu pre mňa zrejme nikdy nebude. 

 

Trochu dokumentov – ale naozaj len tak symbolicky :)  Suri – krátka vizuálna extáza z kultúry, ktorá mi nebola známa, očami ľudí, ktorí sú (medzičasom) notoricky známi. A ja konečne chápem prečo. A čo posledný portrét? V mojom ponímaní veľmi tendenčný typ dokumentu, pre mňa však pozerateľný a zaujímavý vďaka osobe Yuriho Doicu, ktorého fotografie ma sprevádzali potulkami Košicami (Mazal tav!) a neskôr aj v Ružomberku (vystavené v miestnej synagóge). Trochu dojatia, sĺz nad prezentovanými osudmi... A to je všetko. Žeby sa zo mňa stal cynik? Alebo som už videla/počula/čítala priveľa podobných svedectiev? Alebo zvolili tvorcovia priveľmi očakávanú formu? Je vôbec správne, že tento dokument vo mne vyvolal viac otázok ohľadne môjho vnímania obsahu než otázok o samotnom obsahu?...

 

Dobré -- Agatha Christie napísala viacero kníh, ktoré obľubujem a pre ktoré obľubujem i ju; Päť malých prasiatok je však pre mňa najvýnimočnejšou. Možno je to podmienené osobnými dôvodmi, svoju úlohu v tom však určite zohrala aj fabula, sujet a pointa daného diela. Od sfilmovanej podoby som neočakávala až tak nostalgicko-baladický nádych, napokon ma však dielo zaujalo aj v svojom filmovom šate. Určite viac, než Shangai Kid. Komédia, v ktorej sa za podivných (a vtipných) okolností stretáva americká, indiánska a čínska kultúra je skvelou oddychovkou plnou bojových umení, milých absurdností podliehajúcich v rámci filmu vlastnej logike, a taktiež aj skvelo vymyslených a ešte lepšie obsadených postavičiek (aj keď kombinácia Jackieho Chana a Owena Wilsona sa mi síce viac páčila v pokračovaní, ktoré dlhodobo radím medzi svoje obľúbené zahraničné komédie). Na nedeľné popoludnie bol však tento úsmevný úlet celkom dobrou voľbou

 

Výborné -- Odkedy som videla film Dennis, občas rozmýšľam nad osudom jeho hrdinu. A Mads Matthiesen mi v pokračovaní Denisových osudov pod názvom Medvedík dal odpovede, ktoré sa mi páčia. Film bol milý, chvíľami úsmevný, chvíľami skôr smutný, vcelku však zbehol rýchlo (som jediná, ktorá by sa na príbehy danej postavy vedela dívať prakticky donekonečna, alebo teda aspoň v mnohých pokračovaniach?) a som veľmi rada, že scenárista Martin Pieter Zandvliet divákom aj Denisovi doprial najkrajší možný záver. Bodaj by si Kim Kold zahral ešte v mnohých filmoch, bodaj by Elsebeth Steentoft za svoj presvedčivý výkon dostala svojho času čo najviac cien, a bodaj by mnoho filmových hrdiniek bolo tak sympatických ako postava herečky Lamaiporn Hougaard... Denis a jeho vyvolená však neboli jediným sympatických párom, ktorí sa mi v tieto mesiace na filmovom plátne predstavil. Ešte sú tu Wilson a Vivien – a ich polnočný bozk v cynickej, a pritom citlivej romantickej komédii, ktorá však je vlastne skôr romantickou drámou, alebo možno už psychologickou... Netreba sa nechať odradiť názvom, popisom ani neznámymi menami – a odmenou bude originálna, neokukaná a dojemná záležitosť, v ktorej ťažko predvídať dej a v ktorej ťažko nájsť stereotypy, na aké sme si v podobne označkovaných filmoch zvykli. A aby toho nebolo málo, na výber sú dve verzie – osobne odporúčam čiernobielu, ktorá je oproti farebnej omnoho atmosférickejšia a dokresľujúca emocionálny kolorit.

 

 Ešte raz výborné ... – Ten tretí. No neznie to poeticky? Pravdou však je, že k obsahovej podobe filmu by sa skôr hodil voľný preklad pôvodného názvu „Tretia osoba". Nech je ako chce, tento pôvabný film Paula Haggisa, ktorý si vďaka jeho fragmentárnosti, náznakovosti a tajomnosti môže každý interpretovať po svojom, určite stojí za pozretie. A aj za zamyslenia. A aj za všetky tie úvahy a pocity, ktoré sa vo vás budú behom sledovania i dlho po ňom rojiť. Ten tretí mi pripomenul (vďaka forme, postavám a atmosfére) o rok skôr vzniknutejší film Slová (mimochodom, obe filmy okrem vymenovaného spája aj Olivia Wilde) a zaujal ma rovnakou intenzitou i pre podobné dôvody. V "Third person" si zrejme každý divák obľúbi tú „svoju" postavu; v mojom prípade to boli Julia ( vo výbornom stvárnení Mily Kunis, ktorú mám s každým ďalším filmom radšej a radšej), Monika (temperamentná rumunská cigánočka v podaní krásnej Izraelčanky Moran Atias) a v neposlednom rade aj Anna (v podaní spomenutej Olivie Wilde, ktorá mi inak vôbec nie je sympatická). A asi tak skoro nezabudnem na rozbité kytice s ružami, plačúcu hrdinku, ktorá neverí, že niekto ju naozaj ľúbi, či na klamstvo inej hrdinky, ktorým si chcela zaručiť stretnutie so synom... V mojom podaní možno znie všetko lacno a opozerane, no nedajte sa ohradiť mojou verbálnou neschopnosťou vyjadriť, aký to bol zvláštny, podmanivý a krásny film

 

Dobré, aj keď... -- bratia Alex Kendrick a Stephen Kendrick majú tendenciu spájať krásu s klišé, myšlienku s balastom, dôležité s nadbytočným. Určite to nie je ich zámerom, je to však skrátka tak. Kto chce, vezme si z ich filmov to dobré, kto nie, zaostrí na to slabšie. V prípade Vojnového kabinetu by sa dalo tiež zamerať na mnohé chybičky krásy, niekedy je však možno dôležitejšie pozrieť sa na celok – a na zámer. Po rozbehovom vzopretí sa obrom a jemne presladenom Fireproof sa bratom podarilo nadobudnuté skúsenosti zúročiť v ich najvyváženejšom a najkomerčnejšom (v tom dobrom slova zmysle) Courageous – Vojnový kabinet je v tomto ponímaní tak trochu krokom späť. Alebo možno krokom len na inú cestu. V prvom rade; v žiadnej úlohe neuvidíme Alexa Kendricka (pozitívum) a v takmer všetkých úlohách uvidíme afroamerických hercov (dobrý komerčný ťah). Postavy sú sympatické, ich vzťahy dobre načrtnuté, (ne)herci sa s rolami vžili a rozbeh je sľubný. Film má – tak ako sínusoida – svoje vrcholy aj doliny; ak by niekto vystrihol záverečný, priveľmi „americký" záver, možno by to filmu ešte viac pomohlo, v podstate sa však naozaj oplatí zamerať na podstatu. Lebo tá je (aspoň pre mňa bola) upokojujúca a harmonizujúca.

PS: Autori sú lepší spisovatelia ako filmári (alebo si našli skvelého redaktora?) a výsledkom je krásny Dar lásky. Opäť platí – nenechajte sa odradiť názvom

 

A vo videu ukážka z projektu Michala Kubovčíka... Odoláte novému prevedeniu starých diel?